Zabrzdil som pri krajnici, vidím vyplašených ľudí na chodníku, kuknem za seba... Dedo stojí! Vydýchol som si, hoci som bol zároveň aj nehnevaný, že aký blázon... Vystrašený som sa teda ešte raz pozrel do spätného zrkadla, či dedko náhodou nedostal z toho nejakú porážku...Dedko však zjavne vôbec nepochopil, čo sa pred pár sekundami udialo...Nielenže nedostal žiaden šok, zatiaľ čo ja som to rozdychával za volantom, ale dedko zo svojou barlou ročník 82 hrozitánsky mával k môjmu autu a rýchlosťou pražského metra sa za neustáleho trubotu ostatných áut (ešte stále bol na ceste) a za rôznych bojových pokrikov blížil k môjmu autu. Absolútne nechápavo som pozeral na tento obraz a také isté pohľady mali aj ľudia z chodníka, ktorí celú situáciu videli. Vystúpil som z auta a dedko na mňa hneď spustil krik, že grobián, čo si slepý...a podobne...Najprv som reagoval kľudne a spýtal som sa ho, či si uvedomuje, čo sa vlastne stalo...Najprv som si myslel, že to chudáčisko má trošku v hlave popletené, ale podľa toho ako sa vyjadroval som sa utvrdil, že dedko je proste len tvrdohlavý zarputilý dedo, ktorý si nenechá nič vysvetliť...Keď som videl, že ide zaútočiť so svojou barlou na zadok môjho auta, rozhodol som sa svojho juhokórejca brániť! Zrúkol som naňho nech okamžite prestane, že nech sa spamätá, že iba málo chýbalo a mohol byť mŕtvy – ešte som sa toho dobrovoľného darcu orgánov kričiac spýtal, že kam sa tak strašne ponáhľal a či mu to stojí za to takto riskovať... Na to dedo vytiahol poučku z autoškoly, keď povedal, že prechádzať sa cez cestu môže aj tam kde nie je prechod pre chodcov, ak ide kolmo na vozovku (presne takto to povedal, asi bol nejaký vyslúžili inštruktor)... A povinnosťou vodiča je mu dať prednosť, dopovedal poučku!!! V tejto chvíli sa do dialógu zapojili aj diváci z chodníka, ktorí začali dedovi vysvetľovať, že túto poučku nemôže aplikovať na štvorprúdovku delenú dvoma plnými čiarami... Dedo síce stíchol a pomaly odchádzal, ale stále si mrmlal popod nos svoje...Bolo mi ho aj ľúto, sadol som do auto a ešte stále roztrasený odišiel domov...Až tam som si uvedomil všetky možné následky...

 1. čo ak by som sa práve v tej chvíli načiahol za mobilným telefónom, ktorý by mi akurát zazvonil? Zrak by som z vozovky asi na 3 sekundy odvrátil – deda by som zrazil...

2. čo ak v tej chvíli by som prepínal pesničku na rádiu? – deda by som zrazil....

3. čo ak by v tej chvíli išlo vedľa mňa auto? Vzhľadom na hmotnosť môjho auta (2,3 tony) by som ho asi odstrelil na chodník plný ľudí...

4. no a čo by sa stalo, ak by za volantom sedel nejaký vodič začiatočník, či s pomalším reflexom – nuž deda by zrazil...

 Dedo mal sakra šťastie, že som nerobil nič, čo by znižovalo moju pozornosť, vedľa nešlo auto a mal som reflex... A sakra šťastie som mal aj ja...Viem totiž, že keby som ho nedajbože zrazil, hoci by to nebola moja vina, mal by som výčitky do konca života...  Raz keď som zrazil mačiatko, tak som mal traumu týždeň... Jeho matka (mačka) sa na mňa pozrela takými vyčítavými očami na ktoré asi dokonca života nezabudnem...Takže som naozaj som rád, že sa to takto skončilo...